Príspevky

Úprimnosť a láska

Obraz
  Nebo oťažilo hviezdami veľká časť života prežitá v noci srdce nosím si na dlani  nová bytosť splodená z bolesti bolesť cítim, moje indivíduum je na konci  akoby ma do srdca pichala horúca ihla tak túžim po objatí od muža môjho sama sa kníšem v čase polnočnom myšlienka zrazu z postele ma dvihla čo ak objíma teraz inú čo ak mi vryje do duše ďalšiu trhlinu obdivujem neprestajne črty tvojej tváre zbožňujem tvoj úsmev, ale  máš oči priveľmi tmavé milujem ťa, len hanbím sa to povedať aj keď ty vieš, že to tak je budúce ja sa na mňa prostredníctvom spomienok práve pozerá asi mi aj v zajtrajšku chýba v tebe dôvera. -Kaiju  

Prechádzka

Obraz
Mám skoro 23.  Cítim sa stále ako dospievajúca na strednej škole. Zvláštne… mama v mojom veku už mala dve deti. V hlave mi beží či robím všetko správne, keď sa v živote nachádzam práve tu, kde sa posúvam po mikrokrôčkoch ďalej.  Zaseknutá, alebo ďalej ako každý iný? V slúchatkach, ešte s káblikom, pri prechádzke v dažďovej noci počúvam nejakú alternatívnu hudbu a prsty mi do mobilu píšu toto...  Za obzorom vidím minulosť, na oblohe vnímam záblesky blízkej budúcnosti. Cestu posypanú štrkom ešte nenachádzam, aj keď dátum v kalendári by už nasvedčoval, že je najvyšší čas. Všetko je inak. Akoby sa čas spomalil. Dážď padá hustejšie. Skrývám sa pod strechou najbližšieho paneláku a rozmýšľam či počkám, kým to prejde. Shit. Serem na to. Už je veľa hodín, mala by som si ísť ľahnúť… ešte si užívam svetlá z okolitých okien panelákov. Cítim ako mi kvapky vody stekajú po čele, mihalniciach, po nose. Počujem, ako psy spoza brán brešú na moju postavu mihotajúcu sa v tmavom tieni svetiel...

Vo vani

Obraz
Duša tvoja navštevuje myseľ moju, dokážem cítiť, ako veľmi bolí ju, prežívať naprezrek neobyčajné šťastie, tváriac sa, že strom poznania do výšky rastie.  Pokojne spávaš, keď prebúdzaš sa vedľa cudzinca? Vyletíme snáď zo stereotypného blázinca.  Rozjímam, plačem, smejem sa, ja ležím vo vani, kvapky už studenej vody pozorujem na dlani. Magické sekundy, plávam si v Deja Vu, pod vodou ponorenú už celú mám hlavu. Skladba od Rockyho, v priestore mi znie, nevnímam, telo udržať nažive sa snaží - bdie.  Nehľaď cez moje oči, potrebujem znamenie, že pred životom  čo príde predchádza zatmenie, tenučká strieborná vôdzka pri sebe drží ma, vstávam však z tej vane, začína mi byť zima. 

Osudná

Obraz
V mojej knihe zmizík maže riadky, už som zabudla na viaceré piatky. Pestrú myseľ väznia melancholické pocity. Chcem sa vrátiť aj nechcem. Cez tečúcu krv po zápästí,  vraciam sa do reality.  Kus srdca vytrhnutého z hrude, už pre nič nebúši, udržiava sa v tichu a v kľude.  Duša moja vo vnútri rozbitá na kusy. Roztrieštené zrkadlové črepy mojej osobnosti. Do hlavy narážajú mi znamienka - mínusy. Nemé výkriky do diaľok. Nevyslovená žiadosť o kvapôčku pozornosti.  Blúdne oči vidia však, márnivosť špinavej spoločnosti. Moja snaha snáď prinesie tak, krvavé ruky, večne vystreté pred tvárou, odkrývajúce bledé závesy našej budúcnosti .  Nevieš o čom hovorím?  Príde chladný deň. Ten osudný. A každý z nás, už takmer nevládny, usvedčí ma, že sa nemýlim.

Dimenzia

Obraz
Pod vodou, kde na mňa hučí ticho, snažím sa preplávať k tebe hlbšie - rýchlo. Len jeden lúč ožaruje tvoje telo, spomínaš, ako tých pár rokov rýchlo zbehlo? Dych udržať sa snažím, keby nebolo teba, niesom tu, kde som. Bublinky, posledné sekundy pripomínajúce výbuch šampanského, v myšlienkach topia sa   mi spomienky.     Priblížiť pokúšajúc sa skrz moje nohy,   plutvy rýb na chodidlách pohyb. Ticho, len pohľad na teba vo vode z výšky,  impulz tmavého klavíra, výhľadu, a to, že si mi blízky.  Vydržať a premôcť svoju túžbu po nádychu v hĺbkach,  nezatváraj ešte oči, neschúľ sa do klbka. Som tu ja, dávajúc večne pozor na teba, vedz, že moja ruka strážna ťa raz dostane do neba.

Kde si bol?

Obraz
Nachádzam sa na ceste posypanej štrkom, okoloidúceho zdravím letmo, len mrkom. Náhle sa mi na chvíľku v mojom vnútri uľaví,  každý predmet pri ceste zdá sa mi krikľavý.  Potom však kamienky z neba spŕchnu na mňa, nanovo sa zo mňa stáva nevyspytateľná a chladná. Žena s tvrdou povahou, hovorím si v hlave,  ale vždy blízkym pomoc venujem pre ich prospech, zvuky prírody preruší spoza mňa niečí smiech.  Pozriem sa okolo, v diaľke už žiaden okoloidúci, len pred zrakmi mojimi zbadám kvet vednúci. Odtrhnem a zjem? Prekročím? Pošliapem?  Odchrapnem ho predsa len, do zeme zadupem.   Pod očami slzy kreslia mi šmuhu, čiernu sťa charakter kozoroha v zverokruhu. Kopnem si do štrku, zakopnem a spadnem, okoloidúceho, podávajúceho mi ten kvet zhliadnem. 
Pohybujem sa medzi vplyvnými a ovplyvnenými.  (tenučká hranica medzi nimi je len pár papierov)

Paralelnosť

Obraz
Čas nepozdravil, bol tu dávno od začiatku, ospalo uťahuje mi na krku povraz. Nikde nie je dokázaná existencia budúcnosti, chľamtáme predsa deň čo deň z teraz. Otáčam sa a kričím na včera, nič, ani duša neozýva sa mi. Čas popiera nám vrátiť sa späť, usudzujem, že tu asi sme sami. Len ja a tmavá šmuha na zemi v tuhom tieni lesa. Iskra a mdlý lúč dneskajška zrepetí ma, vzozriem na nebesá.  Hruď už dusí sa v plameni,  vzbĺklo celé telo, nohy mi horia. Bežím, potknem sa na kameni, naháňa ma reminiscencia,  terajší moment o pár chvíľ úmysly pomení. Za ruky ťahá ma sila prítomného okamihu, sekunda vlečie jedna druhú smerom vpred. Je to dokonalá prítomnosť, dopraj mi ju 1..2..3..4..5...

Kamenná koruna

Obraz
Spoznala som vlastnú myseľ,  akoby to tu už nemalo zmysel. Kamenná koruna ťaží mi hlavu,  pozerám hore, zatváram oči, vychádzam z davu. V ušiach znejú mi anjelské chorály, celé vnútro sa mi razom rozpáli, zrazu netečie mi ani krv v žilách, voda, oči namočené v kaluži, v srdci jagajú nám kryštály.  Biely závoj je od sĺz,  okolo krku ovíjaný, moja osobnosť vníma a piští ako tóny, tóny vybuchujúce mi v hlave farbami.

Svetské veci

Obraz
Belavé more s matným povrchom. Podobu má sťa zlatom posypané pódia. Znehybnievajúce vlny, zachytávajú čas a priestor, uspaté mysle len vidia,  ja vnímam celou existenciou. Niekedy si zalietavam do hlbín, inokedy plávam vo výšinách. Večer spája sa tá voda s ohňom - zem sa dotýka nebies. Pri západe slnka odraz energie necítim len v hlave, aj v končatinách. Ešte je mesiac iba na začiatku oblohy, okolo mňa uzatvorila sa prázdnota. Aureola ponad iné osoby, z bezprostrednej blízkosti, šepká na mňa samota. Strácajúc sa niekde v exosfére, behaním popri satelitoch. Život, problémy, realita dole, vzďaľujem sa od svojich všedných pocitov. Svetlo v mysli o oddialení úsvitoch.  Byť iba telom medzi ostatnými schránkami. Človek zavše rozozná tieň alebo záblesk. Poď, daj ruku, prevediem ťa na iné strany, ešte chvíľku však vychutnám si luny vo vode odlesk.

21.12.

Obraz
Prstenec mi oko reže. Priblíži sa ku mne, lenže... ja sa búrim, len prizerám, že nevidím, to predstieram. Je to diaľka a pritom nie, viditeľná voľným okom. Ja stojím sem a ty tam ni, otočím sa radšej bokom. Tvar čajníka, trojuholník, to sú tie dve súhvezdia. Dnešný večer oni strážia, ani Pluta nepustia. Je to chvíľka, uži si ju, asi to aj hviezdy priali, veď náš svet je taký malý, hľa, hore pozeraj sa, planéty sa pobozkali. Obloha je za závojom. Je to úkaz len v časovom  intervale 20 rokov, správna doba, poznať pár blokov.  Pomniem oči, skutočnosť? Mávnuť rukou, prespať noc. Už je ráno, Slnko svieti, včerajšok je minulosť.

Myseľ

Nemôžem ťa vypustiť z hlavy, lebo ma vo svojej väzníš tiež. Uleť. Vyfuč. Odíď. Vyprskni kúsok mojej duše z tvojho vnútra. Ako keby existovalo nejaké neviditeľné puto medzi nami. Stretávame sa vo snoch. Ráno mi z toho jagá srdce.  Snažím sa, nech to neprerastie z každodennej myšlienky do niečoho viac. Aj keď viem, že všetko mám ukryté iba v sebe, obávam sa odhalenia. Silné vôle nedovolia nič vykonať. Mraštím tvár. Pritláčam pery k sebe. Neviem presne popísať ten pocit. Chcem aby to pokračovalo, zároveň v myšlienkach nepretrvávalo. Mám prehnitý mozog. Moc premýšľam.    

Slnečnica

Obraz
v strede lúky sa vyníma opustený letný kvet ustráchane kvočí a na zem sa pozerá len luna, ktorá pláva po oblohe len luna na lúku dozerá zima je v túto temnú noc  počas nej niečo stane sa hádže a chveje sa žltkastý kvet čierne mraky zakrývajú nebesá  vietor začína rýchlosť naberať búrka strhne sa v momente keď hromy vietor prehlušia popritom sa slzy pridružia obloha plače v lamente dúchce na lúčine sviští, hvízda zronený kvet razom pokruši posledné skleslé pocity a bozky kvapiek na hlave slnečnica túži po súši skonala po dlhom trápení nadránom zahryzla do trávy  keď sa slnko spoza kopcov vykuklo na svet     poručila život Bohu už dokonalého kveta na lúke niet  

Rast

 Po dlhšom odmlku sa k vám znovu prihováram. Stúpaním cifier na mojich životných hodinách si uvedomujem, že som sa na určitý čas zasekla v časopriestore. Môžem povedať, že prežívania zo dňa na deň s falošnými pocitmi som sa prejedla. Premýšľam, že čím som si zaslúžila takto dospieť. Naučiť sa rýchlo rozhodovať, nepretvarovať sa, že všetko vychádza ako má, hovoriť o veciach otvorene a nemyslieť len na svoje dobro. Poznám ľudí žijúcich v sebaklame. Nebývam s nimi v kontaktne a to ma chráni od hodín vysvetľovania.  Nedávno mi bolo dopriate navštíviť jedno planetárium na Slovensku. Vnímaním každého slova, ktoré tam bolo o vesmíre povedané som žasla ako pomaly zo mňa uniká život. Z nás.  Všetci žijeme v symbióze a sme súčasťou niečoho obrovského a to je malá časť niečoho väčšieho.  Naklonená k oblohe. Nečakám na hviezdy ktoré mi spadnú k nohám. Len pozorujem tú krásu vytváranú na závoji nekonečnosti.  A potom východ Slnka. 

Vojna

Obraz
oblaky zatemňujú nebo  prach sa víri vo vzduchu plačeš v úkryte so zbraňou skrčený  už dlho mám zlú predtuchu . vojak vo vlastnom živote kde sa struny vôkol psychopatov míhaju dávajúca nadbeh agresii a clivote preto najbližší v strachu zabíjajú . zviazaná kazajka vieš čo to znamená sloboda zabavená duša zranená nádej spálená hľadám sa lebo znova som stratená . na nebi perál pár chudák hľadiaci do mora odlesky mesiaca emócia sa vytráca vraciame sa do boja  . - Kaiju

Včely

Obraz
Doplávam na ostrov a nájdem tam, čo som hľadala už dávno. Včely opeľujúce púpavy a lúky bez tieňov. Ako dlho som vôbec o niečom takom snívala? Tak dlho, až kým som si neuvedomila, že nikto druhý mi to šťastie nedá.  Usmievam sa na život. Usmievam sa na ľudí. Kukni dopredu. Vidíš ma tam? Kývam ti. Práve teraz, aha. Tak mi odkývaj a daj mi najavo, že ma tam vidíš aj ty. Lebo nepočkám.  Bože čo sa mi to znovu deje. Mám pocit, ako keby som mala v sebe skraty a útržky pred výmenou softvéru. Nechaj ma dýchať samu. Chuť čokolády a arašidov sa mi rozplýva na jazyku. Nohy sa mi klepú. Veď vieš o čom hovorím. Dych pomaly spomaľuje, rovnako ako moje pľúca a srdce. Zapaľovačom pred tvárou snívam o   zapálení poslednej cigy, ktorú by som si vytiahla z hnedo-bielej krabičky s nejakým nechutným obrázkom.   Nerozumiem si moc s podivínmi, ktorí nechápu beletriu. (" krásna próza  alebo  umelecká próza,  alebo trocha nepresne  krásna literat...

Životné hodiny

Obraz
Schádzame sa , rozchádzame sa. Myslíš, že je to niečo, na čo sa Boh pozerá z výšky a smeje sa na nás?  Vždy sa snažím utápať vo svojom žiali. Zamknutá. Čo sú moje problémy v porovnaní s ostatnými ľuďmi? haha.  Práve premýšľam, čo si v najbližších dňoch zmením. Bude to ešte dlho a pomaly sa to stratí? Či to zo dňa na deň vyprchá ako voda do vzduchu? Zúfam a o chvíľu potom nie (prepla sa mi veselšia). Ručičky na hodinách sa posúvajú len 1krát za rok dozadu. Tá jedna hodina by nestačila na napravenie všetkého toho zlého, čo som napáchala, nestačila by na oblízanie sĺz na tvárach ľudí, ktorým som ich spôsobila, ani na vrátenie nadávok ktoré som na vás vypľula.  Nie som ten typ bytosti, ktorá premýšľa nad minulosťou, skôr moc riešim budúcnosť. Však? Veď beží to samo. No... už sa v tom asi nezmením. Naivne verím veciam ktoré si vytvorím v hlave. Potom tomu predchádzajú iné udalosti a všetko mi spadne ako pyramída z plastových pohárov.  Nevadí :). Vytvorím si ďalšie krás...

Rozhodnutie

Obraz
POŠLI PREČ OD SEBA TOXICKÉ OSOBY!

Ticho

Obraz
Ticho. To je to, čo mi teraz hladí dušu a robí ma vyrovnanou z vnútra.  Slová nepomáhajú, strácajú sa niekde vo vzduchu. Aj moje a evidentne aj tvoje. Bývam tak často oklamaná, že už nevládzem. Beriem si to moc osobne. Horkosť a zapálenosť ktorú som dávala predtým najavo pominuli. Nemám silu stále sa opakovať. Počúvam svoj dych a premýšľam, či mám právo takto písať... snobstvo, povýšenosť, pýcha, arogancia, sufizancia  ego vyboostované do extrémov V ľuďoch je niečo zlé. V každom jednom čosi iné a tým vyfarbujeme svet aj z palety tmavých odtieňov.  V posledný deň Boh stvoril človeka a videl, že všetko čo spravil bolo dobré.  Pozor!  Ľudia sú to najhoršie čo náš svet ponúka! Plakala by som od hnevu.   Nebudem však ďalej strácať čas nad tým,  čo sa deje blízko mňa dlho.    Nebudem strácať  viac čas s tými, ktorí vedia, že sa nestrpím  dlhšie pozerať na nechutnosti. Lietajú okolo mňa kúsky popola ktoré zo seba n...

Modriny a jazvy

Obraz
sebakontrola sebareflexia sebapoznanie pískanie v duši anjelské zjavy všetko je mrhanie bezcitná mŕtvola závoj je od sĺz okolo krku ovíjaný niekto má obavy niekto je s podsvetím už teraz pupočnou šnúrou spojený ruky vystreté pred tvárou odkrývam závesy blízkej budúcnosti žmúrim  oči nech mi ich nezakaľuje márnivosť špinavej spoločnosti nechápeš nečítaš nerozmýšľaš ten tvoj kúsok srdca mi len zvratkami napĺňaš vnútro krvavé strhané hrdlo podrezané prosím ťa už nehovor čo ti je zakázané odstrihnúť okovy predrať sa životom zabudnúť na včera kľakni si na zem a upokoj svoj dych modlím sa a preklínam šepotom mami neboj nič sa mi nestane už mi čierny pes cestu neskríži naklamal uverila ublížil vstal a odišiel kusanec na zápästí navždy mi ostane