Príspevky

Šnúrky

Obraz
šnúrky od našich tenisiek len jedna mašľa v strede dušu, ktorú spálenú mám namáčam si v mede bijem dlaňami do zeme  hrdosť nezlomí sa neprizveš ma ku sebe v kostole pred oltárom stáť budeme   naše portréty - olejomaľba na klembe  jeden na druhého týčime slovné zbrane srdce suchotou silno za tebou prahne bez krvy, bez kyslíka, len dym ním prechádza keď oči nájdu sa čierne vnútro - extáza  schádzame sa a rozchádzame myslíš, že sa Boh z výšky pozerá?  isteže pozerá aj jemu chýba v zajtrajšku v nás dôvera do seba sa uzatvárame viem, že som nevyspytateľná a chladná intuícia však kričí zo strán na mňa pískanie v duši, anjelské zjavy, sebapoznanie život už nikdy nebude viac ako mrhanie

Najbližší 🤍

Obraz
“Klamem veľa a rád, ale táto koza to odčiní!” Charita do Afriky, aby zviera pomohlo uživiť africkú rodinu. Áno, presne takýto sú moji kamaráti! Nevymenila by som ich ani za vrece zlata. Lepších by som totiž nenašla.  VY, krorí viete, že je to o vás a čítate… ďakujem Bohu za vás!!  Kde sa nachádza hranica vychýlenia? Ak je toto tá hranica, tak som za ňu nesmierne šťastná. Šťastná, že ste takí, akí ste.  Spred čias bolesti a zlomenia prichádza krása. Vari toto je tá krása?… myslím, že svitá na moje zadosťučinenie! Ste náboje, ktoré prestrelia telá svojou dobrotou a láskou.  Ďakujem za životy všetkých.  Ďakujem, že mi vaše životy spestrujú ten môj. Pri vás držím desať prstov hore - som bezbranná, ale verím Vám. Otáčam zbraň na nepriateľov a s tojím v prvej línii za pravých. Bože, požehnávaš ma kvantovom dokonalých ľudí!  🤍 Posielam Vám pusu.  Pokiaľ dnes pozoruješ oblohu, sledujeme to isté.   Kvet pre každého.   

Rozjarme láskavosť!

Obraz
Ticho noci počúvam pri otvorenom  okne. Z tváre mi ešte stále stekajú kvapky vody. V hlave sa točí otázka: Prečo ľudia klamú a niesú úprimní?   Nie ku mne, k sebe! Presviedčame sa v tvrdeniach, ktorým neveríme. Nútime sa veriť nezmyslom. Len preto, aby sme sa netopili v hustom čiernom blate depresií. Všetci sme neúprimní a neláskaví. Ukazujeme sa svetu ako hrdinovia, a pritom… Odvaha je len pojem. Pojem v rozprávkových knihách, možno v akčných filmoch. Guľa na ktorej žijeme kvitne nenávisťou, výhovorkami, klamstvami. Paleta tmavých odtieňov opäť prebila pestrosť. Viem, strážia nás bytosti, lenže… mám pocit, že v niektorých veciach nám - ľuďom nechcú/nevedia pomôcť. Neviem. Sme až tak leniví, a naše bremená zahadzujeme dopredu, aj keď vieme, že tam na nás niekde počkajú?  Kto mi dá odpoveď? Reaguje každý, no neozve sa mi nik. Ja viem, že v chladných mesiacoch má ľudstvo sklony k zmiznutiu. Tušíš, že sa to týka najmä teba! Nechcem byť tak tvrdá. Ale som.  Moja sila nieje v textoch - je v

Kvety

Obraz
cinkanie rozozvučieva uši žeravé plamene oblizujú vnútro  obzerám sa v okolí inej reality plačom zakrývam to, čo nám je ľúto    kŕče vnútri znásobujú bolesť úzkosť a samota dusí už celé telo chuť prezretého ovocia v kvapalnom stave na jazyku  v ústach mi zošumelo trpkosť a zapálenosť postupne odchádzajú snívam, že nestratia sa naveky preč trblietajúce sa motýle v bruchu a v predstavách prosím, nech ďalším veršom niesom terč vieš, moc osobné vyznania skrývam si v srdci tie trošku menej zdieľam len členom možno teda niekedy ich prečítam aj tebe čo to jachcem. . . radšej nie slová v mojich spovediach sa rýmujú s tvojím menom naučila som sa, že kvety neobaľujú planétu nachádzajú sa len na ceste posypanej štrkom anjeli mi hovoria, že ich zvädne vo svete neúrekom nuž, usudzujem, že v kvetoch sa všetci pletú ———————————————————

Úprimnosť a láska

Obraz
  Nebo oťažilo hviezdami veľká časť života prežitá v noci srdce nosím si na dlani  nová bytosť splodená z bolesti bolesť cítim, moje indivíduum je na konci  akoby ma do srdca pichala horúca ihla tak túžim po objatí od muža môjho sama sa kníšem v čase polnočnom myšlienka zrazu z postele ma dvihla čo ak objíma teraz inú čo ak mi vryje do duše ďalšiu trhlinu obdivujem neprestajne črty tvojej tváre zbožňujem tvoj úsmev, ale  máš oči priveľmi tmavé milujem ťa, len hanbím sa to povedať aj keď ty vieš, že to tak je budúce ja sa na mňa prostredníctvom spomienok práve pozerá asi mi aj v zajtrajšku chýba v tebe dôvera.

Prechádzka

Obraz
Mám skoro 23.  Cítim sa stále ako dospievajúca na strednej škole. Zvláštne… mama v mojom veku už mala dve deti. V hlave mi beží či robím všetko správne, keď sa v živote nachádzam práve tu, kde sa posúvam po mikrokrôčkoch ďalej.  Zaseknutá, alebo ďalej ako každý iný? V slúchatkach, ešte s káblikom, pri prechádzke v dažďovej noci počúvam nejakú alternatívnu hudbu a prsty mi do mobilu píšu toto...  Za obzorom vidím minulosť, na oblohe vnímam záblesky blízkej budúcnosti. Cestu posypanú štrkom ešte nenachádzam, aj keď dátum v kalendári by už nasvedčoval, že je najvyšší čas. Všetko je inak. Akoby sa čas spomalil. Dážď padá hustejšie. Skrývám sa pod strechou najbližšieho paneláku a rozmýšľam či počkám, kým to prejde. Shit. Serem na to. Už je veľa hodín, mala by som si ísť ľahnúť… ešte si užívam svetlá z okolitých okien panelákov. Cítim ako mi kvapky vody stekajú po čele, mihalniciach, po nose. Počujem, ako psy spoza brán brešú na moju postavu mihotajúcu sa v tmavom tieni svetiel. Dvihnem hlav

Vo vani

Obraz
Duša tvoja navštevuje myseľ moju, dokážem cítiť, ako veľmi bolí ju, prežívať naprezrek neobyčajné šťastie, tváriac sa, že strom poznania do výšky rastie.  Pokojne spávaš, keď prebúdzaš sa vedľa cudzinca? Vyletíme snáď zo stereotypného blázinca.  Rozjímam, plačem, smejem sa, ja ležím vo vani, kvapky už studenej vody pozorujem na dlani. Magické sekundy - plávam si v Deja Vu, pod vodou ponorenú už celú mám hlavu. Skladba od Rockyho, v priestore mi znie, nevnímam, telo udržať nažive sa snaží - bdie.  Nehľaď cez moje oči, potrebujem znamenie, že pred životom  čo príde predchádza zatmenie, tenučká strieborná vôdzka pri sebe drží ma, vstávam však z tej vane, začína mi byť zima. 

Osudná

Obraz
V mojej knihe zmizík maže riadky, už som zabudla na viaceré piatky. Pestrú myseľ väznia melancholické pocity. Chcem sa vrátiť aj nechcem. Cez tečúcu krv po zápästí,  vraciam sa do reality.  Kus srdca vytrhnutého z hrude, už pre nič nebúši, udržiava sa v tichu a v kľude.  Duša moja vo vnútri rozbitá na kusy. Roztrieštené zrkadlové črepy mojej osobnosti. Do hlavy narážajú mi znamienka - mínusy. Nemé výkriky do diaľok. Nevyslovená žiadosť o kvapôčku pozornosti.  Blúdne oči vidia však, márnivosť špinavej spoločnosti. Moja snaha snáď prinesie tak, krvavé ruky, večne vystreté pred tvárou, odkrývajúce bledé závesy našej budúcnosti .  Nevieš o čom hovorím?  Príde chladný deň. Ten osudný. A každý z nás, už takmer nevládny, usvedčí ma, že sa nemýlim.

Dimenzia

Obraz
Pod vodou, kde na mňa hučí ticho, snažím sa preplávať k tebe hlbšie - rýchlo. Len jeden lúč ožaruje tvoje telo, spomínaš, ako tých pár rokov rýchlo zbehlo? Dych udržať sa snažím, keby nebolo teba, niesom tu, kde som. Bublinky, posledné sekundy pripomínajúce výbuch šampanského, v myšlienkach topia sa   mi spomienky.     Priblížiť pokúšajúc sa skrz moje nohy,   plutvy rýb na chodidlách pohyb. Ticho, len pohľad na teba vo vode z výšky,  impulz tmavého klavíra, výhľadu, a to, že si mi blízky.  Vydržať a premôcť svoju túžbu po nádychu v hĺbkach,  nezatváraj ešte oči, neschúľ sa do klbka. Som tu ja, dávajúc večne pozor na teba, vedz, že moja ruka strážna ťa raz dostane do neba.

Kde si bol?

Obraz
Nachádzam sa na ceste posypanej štrkom, okoloidúceho zdravím letmo, len mrkom. Náhle sa mi na chvíľku v mojom vnútri uľaví,  každý predmet pri ceste zdá sa mi krikľaví.  Potom však kamienky z neba spŕchnu na mňa, nanovo sa zo mňa stáva nevyspytateľná a chladná. Žena s tvrdou povahou, hovorím si v hlave,  ale vždy blízkym pomoc venujem pre ich prospech, zvuky prírody preruší spoza mňa niečí smiech.  Pozriem sa okolo, v diaľke už žiaden okoloidúci, len pred zrakmi mojimi zbadám kvet vednúci. Odtrhnem a zjem? Prekročím? Pošliapem?  Odchrapnem ho predsa len, do zeme zadupem.   Pod očami slzy kreslia mi šmuhu, čiernu sťa charakter kozoroha v zverokruhu. Kopnem si do štrku, zakopnem a spadnem, okoloidúceho, podávajúceho mi ten kvet zhliadnem.