...nájdi sa

Prstenec mi oko reže. Priblíži sa ku mne, lenže... ja sa búrim, len prizerám, že nevidím, to predstieram. Je to diaľka a pritom nie, viditeľná voľným okom. Ja stojím sem a ty tam ni, otočím sa radšej bokom. Tvar čajníka, trojuholník, to sú tie dve súhvezdia. Dnešný večer oni strážia, ani Pluta nepustia. Je to chvíľka, uži si ju, asi to aj hviezdy priali, veď náš svet je taký malý, hľa, hore pozeraj sa, planéty sa pobozkali. Obloha je za závojom. Je to úkaz len v časovom  intervale 20 rokov, správna doba, poznať pár blokov.  Pomniem oči, skutočnosť? Mávnuť rukou, prespať noc. Už je ráno, Slnko svieti, včerajšok je minulosť.

Nemôžem ťa vypustiť z hlavy, lebo ma vo svojej väzníš tiež. Uleť. Vyfuč. Odíď. Vyprskni kúsok mojej duše z tvojho vnútra. Ako keby existovalo nejaké neviditeľné puto medzi nami. Stretávame sa vo snoch. Ráno mi z toho jagá srdce.  Snažím sa, nech to neprerastie z každodennej myšlienky do niečoho viac. Aj keď viem, že všetko mám ukryté iba v sebe, obávam sa odhalenia. Silné vôle nedovolia nič vykonať. Mraštím tvár. Pritláčam pery k sebe. Neviem presne popísať ten pocit. Chcem aby to pokračovalo, zároveň v myšlienkach nepretrvávalo. Mám prehnitý mozog. Moc premýšľam.    

v strede lúky sa vyníma opustený letný kvet ustráchane kvočí a na zem sa pozerá len luna, ktorá pláva po oblohe len luna na lúku dozerá zima je v túto temnú noc  počas nej niečo stane sa hádže a chveje sa žltkastý kvet čierne mraky zakrývajú nebesá  vietor začína rýchlosť naberať búrka strhne sa v momente keď hromy vietor prehlušia popritom sa slzy pridružia obloha plače v lamente dúchce na lúčine sviští, hvízda zronený kvet razom pokruši posledné skleslé pocity a bozky kvapiek na hlave slnečnica túži po súši skonala po dlhom trápení nadránom zahryzla do trávy  keď sa slnko spoza kopcov vykuklo na svet     poručila život Bohu už dokonalého kveta na lúke niet  

 Po dlhšom odmlku sa k vám znovu prihováram. Stúpaním cifier na mojich životných hodinách si uvedomujem, že som sa na určitý čas zasekla v časopriestore. Môžem povedať, že prežívania zo dňa na deň s falošnými pocitmi som sa prejedla. Premýšľam, že čím som si zaslúžila takto dospieť. Naučiť sa rýchlo rozhodovať, nepretvarovať sa, že všetko vychádza ako má, hovoriť o veciach otvorene a nemyslieť len na svoje dobro. Poznám ľudí žijúcich v sebaklame. Nebývam s nimi v kontaktne a to ma chráni od hodín vysvetľovania.  Nedávno mi bolo dopriate navštíviť jedno planetárium na Slovensku. Vnímaním každého slova, ktoré tam bolo o vesmíre povedané som žasla ako pomaly zo mňa uniká život. Z nás.  Všetci žijeme v symbióze a sme súčasťou niečoho obrovského a to je malá časť niečoho väčšieho.  Naklonená k oblohe. Nečakám na hviezdy ktoré mi spadnú k nohám. Len pozorujem tú krásu vytváranú na závoji nekonečnosti.  A potom východ Slnka. 

oblaky zatemňujú nebo  prach sa víri vo vzduchu plačeš v úkryte so zbraňou skrčený  už dlho mám zlú predtuchu . vojak vo vlastnom živote kde sa struny vôkol psychopatov míhaju dávajúca nadbeh agresii a clivote preto najbližší v strachu zabíjajú . zviazaná kazajka vieš čo to znamená sloboda zabavená duša zranená nádej spálená hľadám sa lebo znova som stratená . na nebi perál pár chudák hľadiaci do mora odlesky mesiaca emócia sa vytráca vraciame sa do boja  . - Kaiju

Doplávam na ostrov a nájdem tam, čo som hľadala už dávno. Včely opeľujúce púpavy a lúky bez tieňov. Ako dlho som vôbec o niečom takom snívala? Tak dlho, až kým som si neuvedomila, že nikto druhý mi to šťastie nedá.  Usmievam sa na život. Usmievam sa na ľudí. Kukni dopredu. Vidíš ma tam? Kývam ti. Práve teraz, aha. Tak mi odkývaj a daj mi najavo, že ma tam vidíš aj ty. Lebo nepočkám.  Bože čo sa mi to znovu deje. Mám pocit, ako keby som mala v sebe skraty a útržky pred výmenou softvéru. Nechaj ma dýchať samu. Chuť čokolády a arašidov sa mi rozplýva na jazyku. Nohy sa mi klepú. Veď vieš o čom hovorím. Dych pomaly spomaľuje, rovnako ako moje pľúca a srdce. Zapaľovačom pred tvárou snívam o   zapálení poslednej cigy, ktorú by som si vytiahla z hnedo-bielej krabičky s nejakým nechutným obrázkom.   Nerozumiem si moc s podivínmi, ktorí nechápu beletriu. (" krásna próza  alebo  umelecká próza,  alebo trocha nepresne  krásna literatúra   "- wiki ) Len dve hodinky zmysluplnéh

Schádzame sa , rozchádzame sa. Myslíš, že je to niečo, na čo sa Boh pozerá z výšky a smeje sa na nás?  Vždy sa snažím utápať vo svojom žiali. Zamknutá. Čo sú moje problémy v porovnaní s ostatnými ľuďmi? haha.  Práve premýšľam, čo si v najbližších dňoch zmením. Bude to ešte dlho a pomaly sa to stratí? Či to zo dňa na deň vyprchá ako voda do vzduchu? Zúfam a o chvíľu potom nie (prepla sa mi veselšia). Ručičky na hodinách sa posúvajú len 1krát za rok dozadu. Tá jedna hodina by nestačila na napravenie všetkého toho zlého, čo som napáchala, nestačila by na oblízanie sĺz na tvárach ľudí, ktorým som ich spôsobila, ani na vrátenie nadávok ktoré som na vás vypľula.  Nie som ten typ bytosti, ktorá premýšľa nad minulosťou, skôr moc riešim budúcnosť. Však? Veď beží to samo. No... už sa v tom asi nezmením. Naivne verím veciam ktoré si vytvorím v hlave. Potom tomu predchádzajú iné udalosti a všetko mi spadne ako pyramída z plastových pohárov.  Nevadí :). Vytvorím si ďalšie krásne predstavy!

POŠLI PREČ OD SEBA TOXICKÉ OSOBY!