Kde si bol?
Nachádzam sa na ceste posypanej štrkom, okoloidúceho zdravím letmo, len mrkom. Náhle sa mi na chvíľku v mojom vnútri uľaví, každý predmet pri ceste zdá sa mi krikľavý. Potom však kamienky z neba spŕchnu na mňa, nanovo sa zo mňa stáva nevyspytateľná a chladná. Žena s tvrdou povahou, hovorím si v hlave, ale vždy blízkym pomoc venujem pre ich prospech, zvuky prírody preruší spoza mňa niečí smiech. Pozriem sa okolo, v diaľke už žiaden okoloidúci, len pred zrakmi mojimi zbadám kvet vednúci. Odtrhnem a zjem? Prekročím? Pošliapem? Odchrapnem ho predsa len, do zeme zadupem. Pod očami slzy kreslia mi šmuhu, čiernu sťa charakter kozoroha v zverokruhu. Kopnem si do štrku, zakopnem a spadnem, okoloidúceho, podávajúceho mi ten kvet zhliadnem.