Kde si bol?
Nachádzam sa na ceste posypanej štrkom,
okoloidúceho zdravím letmo, len mrkom.
Náhle sa mi na chvíľku v mojom vnútri uľaví,
každý predmet pri ceste zdá sa mi krikľaví.
Potom však kamienky z neba spŕchnu na mňa,
nanovo sa zo mňa stáva nevyspytateľná a chladná.
Žena s tvrdou povahou, hovorím si v hlave,
ale vždy blízkym pomoc venujem pre ich prospech,
zvuky prírody preruší spoza mňa niečí smiech.
Pozriem sa okolo, v diaľke už žiaden okoloidúci,
len pred zrakmi mojimi zbadám kvet vednúci.
Odtrhnem a zjem? Prekročím? Pošliapem?
Odchrapnem ho predsa len, do zeme zadupem.
Pod očami slzy kreslia mi šmuhu,
čiernu sťa charakter kozoroha v zverokruhu.
Kopnem si do štrku, zakopnem a spadnem,
okoloidúceho, podávajúceho mi ten kvet zhliadnem.