...nájdi sa

Ticho. To je to, čo mi teraz hladí dušu a robí ma vyrovnanou z vnútra.  Slová nepomáhajú, strácajú sa niekde vo vzduchu. Aj moje a evidentne aj tvoje. Bývam tak často oklamaná, že už nevládzem. Beriem si to moc osobne. Horkosť a zapálenosť ktorú som dávala predtým najavo pominuli. Nemám silu stále sa opakovať. Počúvam svoj dych a premýšľam, či mám právo takto písať... snobstvo, povýšenosť, pýcha, arogancia, sufizancia  ego vyboostované do extrémov V ľuďoch je niečo zlé. V každom jednom čosi iné a tým vyfarbujeme svet aj z palety tmavých odtieňov.  V posledný deň Boh stvoril človeka a videl, že všetko čo spravil bolo dobré.  Pozor!  Ľudia sú to najhoršie čo náš svet ponúka! Plakala by som od hnevu.   Nebudem však ďalej strácať čas nad tým,  čo sa deje blízko mňa dlho.    Nebudem strácať  viac čas s tými, ktorí vedia, že sa nestrpím  dlhšie pozerať na nechutnosti. Lietajú okolo mňa kúsky popola ktoré zo seba na mňa odfrkávaš.  Chcem sa tomu strániť. Končím so sebaočis

sebakontrola sebareflexia sebapoznanie pískanie v duši anjelské zjavy všetko je mrhanie bezcitná mŕtvola závoj je od sĺz okolo krku ovíjaný niekto má obavy niekto je s podsvetím už teraz pupočnou šnúrou spojený ruky vystreté pred tvárou odkrývam závesy blízkej budúcnosti žmúrim  oči nech mi ich nezakaľuje márnivosť špinavej spoločnosti nechápeš nečítaš nerozmýšľaš ten tvoj kúsok srdca mi len zvratkami napĺňaš vnútro krvavé strhané hrdlo podrezané prosím ťa už nehovor čo ti je zakázané odstrihnúť okovy predrať sa životom zabudnúť na včera kľakni si na zem a upokoj svoj dych modlím sa a preklínam šepotom mami neboj nič sa mi nestane už mi čierny pes cestu neskríži naklamal uverila ublížil vstal a odišiel kusanec na zápästí navždy mi ostane

Pozerala som na tie fotky, ku ktorým sa Ty už nedostaneš, nemáš k ním prístup. Zmocnilo sa ma to.  Obavy a strach o budúcnosť. Čomu mám veriť? Šťastným tváram na fotke? Alebo tomuto? Nemáme odvahu ani jeden. Posúvame sa denno-denne vpred, no každý ide ku svojmu cieľu.  Moja životná. Vyhľadávam detaily, ktorými by som si pripomenula nedávnu realitu. Sme stroskotaní. Každý na inom ostrove. Vidíme na svoje brehy, ale zakrývame si rukami oči a tvárime sa zúfalo. Od seba nás drží hlboké tmavé studené more..  Snažili sme sa ku sebe priplávať? Prečo to neskúšať?  Keď nebudem vládať, vrátim sa späť na ostrov. Vieš, že to chcem. Viem, že každý deň o tom aspoň raz na svojom pobreží myslíš aj ty, keď sa ti jemný piesok dostáva pomedzi palce na nohách a vlhký vánok Ti hladí tvár.  Chceš vyzerať tak silno, a pritom nemáš odvahu vyplávať mi naproti.  Priblížme sa. Priblížme sa tak blízko, aby sme jeden druhého počuli šepkať. Nie len kričať. Bez násilia, bez hnevu, bez nenávisti. Zabor si ruku

Pokiaľ budeš na mňa dobrý, zasvätím ti celý môj život. Ak ten svoj zasvätíš aj ty len mne, budem ti najlepšou ženou. Nikto na svete by ťa nemiloval viac. Vidím každý zamilovaný pohľad, cítim každý dotyk prstami po mojej ruke. Vnímaš to moje zachvenie a husiu kožu, keď to spravíš.  Stop mojej naivite Vieme, že to nie je len o tomto. Strach zo zajtrajška je silnejší ako blesky zo včerajška. Ne žime len teraz   aj zajtra je deň, dnes sa usmievam, zajtra nechcem pociťovať žiaľ. „Poď ku mne moja láska, vyberme si cestu spoločne. Viem,  patríme k sebe. Srdce nám bije rovnako rýchlo, objímame sa rovnako silno, smejeme sa rovnako nahlas, žijeme rovnako bláznivo. Drž ma pevne ako držím ja teba. Budem plakať s tebou, keď ti bude zle. Nenechám ťa láska. Nenechám nás roztrhnúť tú krehkú reťaz medzi nami. Moje vnútro je čierne ale kričí z neho život.. Život, ktorý si hneď zamiluješ. Rozprestrime spolu ruky a staňme sa anjelmi. Stoj pri mne.  Vôňa teba oživuje môj vesmír. V dave sa spolu trbli