...nájdi sa

Mám skoro 23.  Cítim sa stále ako dospievajúca na strednej škole. Zvláštne… mama v mojom veku už mala dve deti. V hlave mi beží či robím všetko správne, keď sa v živote nachádzam práve tu, kde sa posúvam po mikrokrôčkoch ďalej.  Zaseknutá, alebo ďalej ako každý iný? V slúchatkach, ešte s káblikom, pri prechádzke v dažďovej noci počúvam nejakú alternatívnu hudbu a prsty mi do mobilu píšu toto...  Za obzorom vidím minulosť, na oblohe vnímam záblesky blízkej budúcnosti. Cestu posypanú štrkom ešte nenachádzam, aj keď dátum v kalendári by už nasvedčoval, že je najvyšší čas. Všetko je inak. Akoby sa čas spomalil. Dážď padá hustejšie. Skrývám sa pod strechou najbližšieho paneláku a rozmýšľam či počkám, kým to prejde. Shit. Serem na to. Už je veľa hodín, mala by som si ísť ľahnúť… ešte si užívam svetlá z okolitých okien panelákov. Cítim ako mi kvapky vody stekajú po čele, mihalniciach, po nose. Počujem, ako psy spoza brán brešú na moju postavu mihotajúcu sa v tmavom tieni svetiel. Dvihnem hlav

Duša tvoja navštevuje myseľ moju, dokážem cítiť, ako veľmi bolí ju, prežívať naprezrek neobyčajné šťastie, tváriac sa, že strom poznania do výšky rastie.  Pokojne spávaš, keď prebúdzaš sa vedľa cudzinca? Vyletíme snáď zo stereotypného blázinca.  Rozjímam, plačem, smejem sa, ja ležím vo vani, kvapky už studenej vody pozorujem na dlani. Magické sekundy, plávam si v Deja Vu, pod vodou ponorenú už celú mám hlavu. Skladba od Rockyho, v priestore mi znie, nevnímam, telo udržať nažive sa snaží - bdie.  Nehľaď cez moje oči, potrebujem znamenie, že pred životom  čo príde predchádza zatmenie, tenučká strieborná vôdzka pri sebe drží ma, vstávam však z tej vane, začína mi byť zima. 

V mojej knihe zmizík maže riadky, už som zabudla na viaceré piatky. Pestrú myseľ väznia melancholické pocity. Chcem sa vrátiť aj nechcem. Cez tečúcu krv po zápästí,  vraciam sa do reality.  Kus srdca vytrhnutého z hrude, už pre nič nebúši, udržiava sa v tichu a v kľude.  Duša moja vo vnútri rozbitá na kusy. Roztrieštené zrkadlové črepy mojej osobnosti. Do hlavy narážajú mi znamienka - mínusy. Nemé výkriky do diaľok. Nevyslovená žiadosť o kvapôčku pozornosti.  Blúdne oči vidia však, márnivosť špinavej spoločnosti. Moja snaha snáď prinesie tak, krvavé ruky, večne vystreté pred tvárou, odkrývajúce bledé závesy našej budúcnosti .  Nevieš o čom hovorím?  Príde chladný deň. Ten osudný. A každý z nás, už takmer nevládny, usvedčí ma, že sa nemýlim.

Pod vodou, kde na mňa hučí ticho, snažím sa preplávať k tebe hlbšie - rýchlo. Len jeden lúč ožaruje tvoje telo, spomínaš, ako tých pár rokov rýchlo zbehlo? Dych udržať sa snažím, keby nebolo teba, niesom tu, kde som. Bublinky, posledné sekundy pripomínajúce výbuch šampanského, v myšlienkach topia sa   mi spomienky.     Priblížiť pokúšajúc sa skrz moje nohy,   plutvy rýb na chodidlách pohyb. Ticho, len pohľad na teba vo vode z výšky,  impulz tmavého klavíra, výhľadu, a to, že si mi blízky.  Vydržať a premôcť svoju túžbu po nádychu v hĺbkach,  nezatváraj ešte oči, neschúľ sa do klbka. Som tu ja, dávajúc večne pozor na teba, vedz, že moja ruka strážna ťa raz dostane do neba.

Nachádzam sa na ceste posypanej štrkom, okoloidúceho zdravím letmo, len mrkom. Náhle sa mi na chvíľku v mojom vnútri uľaví,  každý predmet pri ceste zdá sa mi krikľavý.  Potom však kamienky z neba spŕchnu na mňa, nanovo sa zo mňa stáva nevyspytateľná a chladná. Žena s tvrdou povahou, hovorím si v hlave,  ale vždy blízkym pomoc venujem pre ich prospech, zvuky prírody preruší spoza mňa niečí smiech.  Pozriem sa okolo, v diaľke už žiaden okoloidúci, len pred zrakmi mojimi zbadám kvet vednúci. Odtrhnem a zjem? Prekročím? Pošliapem?  Odchrapnem ho predsa len, do zeme zadupem.   Pod očami slzy kreslia mi šmuhu, čiernu sťa charakter kozoroha v zverokruhu. Kopnem si do štrku, zakopnem a spadnem, okoloidúceho, podávajúceho mi ten kvet zhliadnem. 

Pohybujem sa medzi vplyvnými a ovplyvnenými.  (tenučká hranica medzi nimi je len pár papierov)

Čas nepozdravil, bol tu dávno od začiatku, ospalo uťahuje mi na krku povraz. Nikde nie je dokázaná existencia budúcnosti, chľamtáme predsa deň čo deň z teraz. Otáčam sa a kričím na včera, nič, ani duša neozýva sa mi. Čas popiera nám vrátiť sa späť, usudzujem, že tu asi sme sami. Len ja a tmavá šmuha na zemi v tuhom tieni lesa. Iskra a mdlý lúč dneskajška zrepetí ma, vzozriem na nebesá.  Hruď už dusí sa v plameni,  vzbĺklo celé telo, nohy mi horia. Bežím, potknem sa na kameni, naháňa ma reminiscencia,  terajší moment o pár chvíľ úmysly pomení. Za ruky ťahá ma sila prítomného okamihu, sekunda vlečie jedna druhú smerom vpred. Je to dokonalá prítomnosť, dopraj mi ju 1..2..3..4..5...

Spoznala som vlastnú myseľ,  akoby to tu už nemalo zmysel. Kamenná koruna ťaží mi hlavu,  pozerám hore, zatváram oči, vychádzam z davu. V ušiach znejú mi anjelské chorály, celé vnútro sa mi razom rozpáli, zrazu netečie mi ani krv v žilách, voda, oči namočené v kaluži, v srdci jagajú nám kryštály.  Biely závoj je od sĺz,  okolo krku ovíjaný, moja osobnosť vníma a piští ako tóny, tóny vybuchujúce mi v hlave farbami.

Belavé more s matným povrchom. Podobu má sťa zlatom posypané pódia. Znehybnievajúce vlny, zachytávajú čas a priestor, uspaté mysle len vidia,  ja vnímam celou existenciou. Niekedy si zalietavam do hlbín, inokedy plávam vo výšinách. Večer spája sa tá voda s ohňom - zem sa dotýka nebies. Pri západe slnka odraz energie necítim len v hlave, aj v končatinách. Ešte je mesiac iba na začiatku oblohy, okolo mňa uzatvorila sa prázdnota. Aureola ponad iné osoby, z bezprostrednej blízkosti, šepká na mňa samota. Strácajúc sa niekde v exosfére, behaním popri satelitoch. Život, problémy, realita dole, vzďaľujem sa od svojich všedných pocitov. Svetlo v mysli o oddialení úsvitoch.  Byť iba telom medzi ostatnými schránkami. Človek zavše rozozná tieň alebo záblesk. Poď, daj ruku, prevediem ťa na iné strany, ešte chvíľku však vychutnám si luny vo vode odlesk.