Paralelnosť
Čas nepozdravil, bol tu dávno od začiatku,
ospalo uťahuje mi na krku povraz.
Nikde nie je dokázaná existencia budúcnosti,
chľamtáme predsa deň čo deň z teraz.
Otáčam sa a kričím na včera,
nič, ani duša neozýva sa mi.
Čas popiera nám vrátiť sa späť,
usudzujem, že tu asi sme sami.
Len ja a tmavá šmuha na zemi
v tuhom tieni lesa.
Iskra a mdlý lúč dneskajška
zrepetí ma, vzozriem na nebesá.
Hruď už dusí sa v plameni,
vzbĺklo celé telo, nohy mi horia.
Bežím, potknem sa na kameni,
naháňa ma reminiscencia,
terajší moment o pár chvíľ úmysly pomení.
Za ruky ťahá ma sila prítomného okamihu,
sekunda vlečie jedna druhú smerom vpred.
Je to dokonalá prítomnosť, dopraj mi ju
1..2..3..4..5...