Rast

 Po dlhšom odmlku sa k vám znovu prihováram. Stúpaním cifier na mojich životných hodinách si uvedomujem, že som sa na určitý čas zasekla v časopriestore. Môžem povedať, že prežívania zo dňa na deň s falošnými pocitmi som sa prejedla. Premýšľam, že čím som si zaslúžila takto dospieť. Naučiť sa rýchlo rozhodovať, nepretvarovať sa, že všetko vychádza ako má, hovoriť o veciach otvorene a nemyslieť len na svoje dobro. Poznám ľudí žijúcich v sebaklame. Nebývam s nimi v kontaktne a to ma chráni od hodín vysvetľovania. 

Nedávno mi bolo dopriate navštíviť jedno planetárium na Slovensku. Vnímaním každého slova, ktoré tam bolo o vesmíre povedané som žasla ako pomaly zo mňa uniká život. Z nás.  Všetci žijeme v symbióze a sme súčasťou niečoho obrovského a to je malá časť niečoho väčšieho.

 Naklonená k oblohe. Nečakám na hviezdy ktoré mi spadnú k nohám. Len pozorujem tú krásu vytváranú na závoji nekonečnosti. 

A potom východ Slnka.