Úprimnosť a láska
Nebo oťažilo hviezdami
veľká časť života prežitá v noci
srdce nosím si na dlani
nová bytosť splodená z bolesti
bolesť cítim, moje indivíduum je na konci
akoby ma do srdca pichala horúca ihla
tak túžim po objatí od muža môjho
sama sa kníšem v čase polnočnom
myšlienka zrazu z postele ma dvihla
čo ak objíma teraz inú
čo ak mi vryje do duše ďalšiu trhlinu
obdivujem neprestajne črty tvojej tváre
zbožňujem tvoj úsmev, ale
máš oči priveľmi tmavé
milujem ťa, len hanbím sa to povedať
aj keď ty vieš, že to tak je
budúce ja sa na mňa prostredníctvom spomienok práve pozerá
asi mi aj v zajtrajšku chýba v tebe dôvera.