Kríž

 

Muž, čo slová má ako jed,
keď prehovoril, zmizol všetok môj kvet.
Nadával na moju krv, môj dom,
ako tŕň sa zapichol do srdca, v ňom.

Jeho ruky neboli ku mne nežné,
bolesti v nich pálili, chladné, beztiežné.
Vždy, keď zdvihol hlas, môj svet sa lámal,
z domova vyhnal, do noci zaháňal.

A ja som utekala tmou a slzami,
krvácala vo vnútri, prázdna nad ránmi.
Telo bolavé, no duša ešte viac,
v srdci som niesla si len bolesť a mráz.

Ale moja sila žije v týchto tmách,
plameň, čo nezhasne v jeho rukách.
Aj keď ma rúca, on nemá takú moc,
lebo moja duša prežila temnú noc.

Keď raz zodvihnem hlavu k hviezdam,
nájdem pokoj, čo patrí mi tam.
Nie som obeť ale žena s ohňom,
už nikdy viac nebudem pod jeho zvonom.