Kríž
Muž, čo slová má ako jed, keď prehovoril, zmizol všetok môj kvet. Nadával na moju krv, môj dom, ako tŕň sa zapichol do srdca, v ňom. Jeho ruky neboli ku mne nežné, bolesti v nich pálili, chladné, beztiežné. Vždy, keď zdvihol hlas, môj svet sa lámal, z domova vyhnal, do noci zaháňal. A ja som utekala tmou a slzami, krvácala vo vnútri, prázdna za ránmi. Telo bolavé, no duša ešte viac, v srdci si niesla som len bolesť a mráz. Ale moja sila žije v týchto tmách, plameň, čo nezhasne v jeho rukách. Aj keď ma rúca, on nemá moc, lebo moja duša nájde svoju noc. Keď raz zodvihnem hlavu k hviezdam, nájdem pokoj, čo patrí mi tam. Nie som obeť ale žena s ohňom, už nikdy viac nebudem pod jeho zvonom .