Slepá ulička

Vnútri ma ide roztrhnúť, rozdrapiť, ale od čoho? psychická vyčerpanosť... môžem to nazvať aj takto? Dvíham svoju ruku, ale kde je ruka, ktorá ma zdvihne? „Čo sa opúšťaš? Moja milá, ty ešte nevieš čo to je život!”
Obrazy o živote mám pestrejšie ako celý svet, pretože vesmír mám v hlave.
Chcem to ovplyvniť, ale teraz sa to nedá. Je to práve vtedy, keď:
-nechápeš  súvislostiam - si ešte ďalej,
-odrazu tvoj slovník obsahuje aj iné slová, ako len nadávky a primitívne tliachy na druhých,
-ťa nezaujíma to, či na tom niekomu záleží, pretože teraz máš v hlave len seba.
Neviem... chytám si tvár do dlaní, lebo toľko by som toho chcela vyjadriť, ale zároveň nechcem nikomu nič povedať, chcem len pochopenie.
Navonok nezlomná a vnútri ako farebný porcelán. 
Chcem sa porozprávať, ale to pochopenie! Ja nebudem nikomu nič vysvetľovať, som unavená od stereotypných ľudí, ktorí poznajú iba prácu, peniaze…
Prečo plačem a nemám vnútorný dôvod... väzňom sama v sebe. Zbytočne citlivá? Precitlivelá? „…len preháňaš,neber si všetko tak osobne.” Ď.  Ďakujem 

Hľadám niekoho vpredu, a viem, že tam nebude. 
Je polnoc a mne sa nedá spať, nemôžem ísť spať. Chcem žiť! 
vy*rať sa na každý problém, to je také .. ĽUDSKÉ  „veď o nič nejde, to prejde, spamätaj sa, drbe ti už?” 
Ako to mám obísť? Nevšímať si a ignorovať? Veď by som sa časom zbláznila :). Stačí len keď si zavrieš ústa a začneš počúvať tých, ktorí to naozaj potrebujú, a vtedy dostanem možno pochopenie, a možno si ty sám od toho niečo vezmeš do života.
Ja neviem. Nemám silu, je toho tak strašne veľa a pritom ..:) 

Ja neviem…

Bože, prosím zostaň pri mne.