...nájdi sa

Pozerala som na tie fotky, ku ktorým sa Ty už nedostaneš, nemáš k ním prístup. Zmocnilo sa ma to.  Obavy a strach o budúcnosť. Čomu mám veriť? Šťastným tváram na fotke? Alebo tomuto? Nemáme odvahu ani jeden. Posúvame sa denno-denne vpred, no každý ide ku svojmu cieľu.  Moja životná. Vyhľadávam detaily, ktorými by som si pripomenula nedávnu realitu. Sme stroskotaní. Každý na inom ostrove. Vidíme na svoje brehy, ale zakrývame si rukami oči a tvárime sa zúfalo. Od seba nás drží hlboké tmavé studené more..  Snažili sme sa ku sebe priplávať? Prečo to neskúšať?  Keď nebudem vládať, vrátim sa späť na ostrov. Vieš, že to chcem. Viem, že každý deň o tom aspoň raz na svojom pobreží myslíš aj ty, keď sa ti jemný piesok dostáva pomedzi palce na nohách a vlhký vánok Ti hladí tvár.  Chceš vyzerať tak silno, a pritom nemáš odvahu vyplávať mi naproti.  Priblížme sa. Priblížme sa tak blízko, aby sme jeden druhého počuli šepkať. Nie len kričať. Bez násilia, bez hnevu, bez nenávisti. Zabor si ruku