Paralelnosť

Čas nepozdravil, bol tu dávno od začiatku,

ospalo uťahuje mi na krku povraz.

Nikde nie je dokázaná existencia budúcnosti,

chľamtáme predsa deň čo deň z teraz.


Otáčam sa a kričím na včera,

nič, ani duša neozýva sa mi.

Čas popiera nám vrátiť sa späť,

usudzujem, že tu asi sme sami.


Len ja a tmavá šmuha na zemi

v tuhom tieni lesa.

Iskra a mdlý lúč dneskajška

zrepetí ma, vzozriem na nebesá. 


Hruď už dusí sa v plameni,

 vzbĺklo celé telo, nohy mi horia.

Bežím, potknem sa na kameni,

naháňa ma reminiscencia, 

terajší moment o pár chvíľ úmysly pomení.


Za ruky ťahá ma sila prítomného okamihu,

sekunda vlečie jedna druhú smerom vpred.

Je to dokonalá prítomnosť, dopraj mi ju

1..2..3..4..5...




Obľúbené príspevky z tohto blogu

Zrkadlo

Voľba

Sny