Ticho

Ticho.

To je to, čo mi teraz hladí dušu a robí ma vyrovnanou z vnútra. 

Slová nepomáhajú, strácajú sa niekde vo vzduchu. Aj moje a evidentne aj tvoje. Bývam tak často oklamaná, že už nevládzem. Beriem si to moc osobne. Horkosť a zapálenosť ktorú som dávala predtým najavo pominuli. Nemám silu stále sa opakovať.

Počúvam svoj dych a premýšľam, či mám právo takto písať...

snobstvo, povýšenosť, pýcha, arogancia, sufizancia 

ego vyboostované do extrémov

V ľuďoch je niečo zlé. V každom jednom čosi iné a tým vyfarbujeme svet aj z palety tmavých odtieňov. 

V posledný deň Boh stvoril človeka a videl, že všetko čo spravil bolo dobré. 

Pozor!

 Ľudia sú to najhoršie čo náš svet ponúka! Plakala by som od hnevu.

  Nebudem však ďalej strácať čas nad tým,  čo sa deje blízko mňa dlho. 

  Nebudem strácať  viac čas s tými, ktorí vedia, že sa nestrpím  dlhšie pozerať na nechutnosti. Lietajú okolo mňa kúsky popola ktoré zo seba na mňa odfrkávaš.  Chcem sa tomu strániť. Končím so sebaočisťovaním  pred známymi, len preto, že ten tvoj tieň je zalepený hnusom. Nie som terč. Veď dá sa byť čistý aj v tak špinavej dobe! 

Nespájajte si ma s ľuďmi, ktorí so mnou nemajú nič spoločné. 

                                                                                  

  

...áno,mám právo, pretože ja mám v hlave jasno :)